In English

Do Írska som prišla pred vyše rokom, i keď som o tom uvažovala už dávnejšie. Skončila som VŠ a začala robiť v jednej kancelárii asistentku. Moja spolužiačka sem ale hneď odišla a vždy, keď som sa jej na dačo sťažovala (väčšinou na moju prácu), vravela, aby som prišla za ňou, že mi držia posteľ. Nakoniec som tak aj urobila.

Pamätám si na svoje prekvapenie. Čakala som veľkú zmenu, novú krajinu, chcela som si zdokonaliť jazyk a spoznať kopu ľudí. No hneď prvý večer ako som prišla, bola v dome párty, prišli ďalší Slováci a jeden Čech. Veľa sa pilo, fajčilo. Ďalší deň sme išli pozrieť do Galway (predtým som bývala v malom blízkom mestečku), v aute hrala na plné pecky slovenská hudba. Zašli sme aj do slovenskej krčmy na Salthille. „Toto je Írsko?” spytovala som sa sklamaná. Keďže som predtým študovala angličtinu na škole, slovenčina sa mi až tak nežiadala. To som mohla mať aj doma! A dni plynuli a plynuli podobným spôsobom. Každý víkend (a niekedy aj počas týždňa) sa veľa pilo, nakúpili sa celé balenia lacného piva, nie až takej lacnej vodky alebo sa ešte zniekadiaľ vytiahla fľaša slovenskej pálenky na špeciálnu príležitosť. Chodili k nám stále tí istí ľudia, niekedy aj Poliaci. Našla som si prvú prácu, čo prišla pod ruku - fastfood - a bola som rada, že zarábam. Prirodzene, nebola som šťastná. Práca bola často veľmi nepríjemná, kolegovia mi liezli na nervy, šéf bol hlupák, a celkovo som mala pocit nedocenenia. Keď sa dalo, tak som cestovala autobusom alebo stopovala s ďalšou kamarátkou. Tiež sme chodili často von, do lokálnych krčiem a za to sa nám od slovensko-poľskej komunity - čo také vôbec nepoznala - ušlo pár nelichotivých poznámok. (Aby som uviedla veci na pravú mieru, som veľmi vďačná svojej dobromyseľnej kamarátke zo Slovenska, ktorá ma sem zavolala. Ona to všetko umožnila. Ak sa teraz príliš sťažujem, chcem aby to nebrala osobne.)

Po piatich mesiacoch strávených v tomto mestečku, sme sa s tou kamarátkou presťahovali do Galway. Našli sme si apartmán hneď v centre, s dvoma Írkami. Bola to veľká a pozitívna zmena. I keď sme sa ešte spočiatku sťažovali, že nikoho nepoznáme, po čase sa to zlepšilo. Teraz už aj my bývame po samom, no stále sme v kontakte. Keď nám zachýba spriaznená duša, tak sa stretneme, alebo aj s ďalšími Slovákmi. Ale ten štýl života - časté pitie doma, pretože ‘čo iné robiť v tomto počasí’, pozeranie slovenských kanálov v telke, atď naozaj nebol pre nás.

Írsko sa mi tieto dni javí iné, milšie. V Galway je tak veľa akcií, podujatí, festivalov. A veľa cudzincov a iných zaujímavých ľudí. Hoci som stále nenašla prácu úplne podľa svojho gusta, aspoň som natrafila na pár veľmi dobrých írskych zamestnávateľov, čo je obrat o 180 stupňov oproti tomu prvému. Možno že si ľudia myslia, že všetci cudzinci, čo tu robia tie horšie práce, by sa nezamestnali doma alebo že tu len využívajú zhovievavú írsku ekonomiku na nahrabanie si eur. Môj prípad, a určite aj prípad veľa iných, je, že nechcem byť práve teraz doma. Chcem ešte cestovať, kým som mladá. Chcem zažiť niečo iné. Chcem sa naučiť angličtinu. A Írsko sa mi naozaj úprimne páči. Viem, že mi ešte má čo ponúknuť. A potom pôjdem domov.